Mental zero waste: Ako dosiahnuť spokojný a vyrovnaný život
Zdá sa vám, že by ste potrebovali viac času pre seba a svojich blízkych? Chceli by ste vedieť žiť inak a lepšie? Ak áno, Mental Zero Waste je tu pre vás.
REDUCE: OBMEDZTE TO, ČO NEPOTREBUJETE
Ako by ste sami seba opísali? Ľudia často hovoria, že sú silní, nezávislí, sebestační a asertívni. Zároveň však platí, že sme sociálne bytosti, potrebujeme interakciu a sme od seba navzájom aj závislí. No a tak sa dostávame do konfliktu medzi kultúrou individualizmu a kolektivizmu.
Dokonalým prototypom individualizmu sú sociálne siete, ktoré nás majú spájať, namiesto toho však vytvárajú len idealizovanú predstavu o nás samých. Sme vzdialení nielen od ostatných, ale aj sami od seba. Mobily prenikli do našich životov, ba dokonca aj do našich spální. U koľkých z vás platí, že to posledné, čo pred spaním vidia, je práve displej mobilu?
Psychológ Larry D. Rosen hovorí, že hlavným zdrojom úzkosti a stresu v dnešnej dobe sú práve digitálne správy. 41% ľudí okamžite odpovedá na email a 71% na notifikácie. A aj keď na správy promptne nereagujeme, sústavne kontrolujeme svoj telefón, čo v nás vyvoláva úzkosť a ovplyvňuje našu pozornosť. V konečnom dôsledku sa z nás stávajú Pavlovove psi.
V poriadku, poviete si. Vypnem notifikácie, dám telefón do batohu, vypnem sociálne siete. Vypnú sa však aj výstražné znamenia v hlave? Nie. Sme naučení na konštantné pripojenie, aj nemožnosť pozrieť si správy pumpuje do našej hlavy kortizol. Posielanie, prijímanie, ale aj ignorovanie správ vyvoláva úzkostnú reakciu. Nakoniec sme nespokojní a ani sami nevieme, z čoho. Nezriedka trpíme poruchami spánku.
Ak vám to znie povedome, ste tu správne.
Čo je náš cieľ?
Na sociálnych sieťach zohráva významnú úlohu FOMO (fear of missing out), teda pocit strachu, že niečo dôležité zmeškáte. Je to pocit, že musíte všade byť a všetko vidieť, inak vám niečo dôležité uniká. Je to akútny a neoprávený strach, že ostatní žijú viac a lepšie ako vy, že hravo zvládajú životné situácie a sú jednoducho šťastní. Realita je však často úple iná.
Larry Rosen však tvrdí, že časť úzkosti vyplýva aj zo sociálnych noriem, záväzkov a očakávaní. Niekto vám napíše a váš mozog začne vylučovať stresový hormón, lebo viete, že by ste mali odpovedať. Na sociálnych sieťach navyše vôbec nie je ťažké niekoho aj nechtiach uraziť. GOMO (guilt of missing out) je o pocite viny, že niekoho ignorujete alebo niečo prepásnete. Pravda je však taká, že nie ste povinní odpovedať hneď, dokonca ani správy hneď čítať. Ste slobodní ľudia a môžete si položiť napríklad tieto otázky: Kto to odo mňa očakáva? Sľúbil(a) som niekomu okamžitú odpoveď?
Ďalej tu máme FOMOMO (fear of mystery of missing out), alebo strach z pocitu, že neviete, o čo prichádzate. Denník The Guardian píše, že nejde o strach z toho, čo vidíte, ale práve z toho, čo nevidíte, lebo práve nesledujem sociálne siete. Alebo, naopak, keď vaši kamaráti zrazu na sociálne siete nedávajú nič — určite sa majú tak dobre, že to ani nestíhajú zdieľať.
No a k čomu sa chceme dostať my? K JOMO (joy of missing out), teda k radosti, že niečo vynecháte. Ku spokojnosti so samým sebou a k pocitu, že o nič neprichádzate. Jedným z cieľov mental zero waste je naučiť sa primerane regulovť podnety. Naučiť sa rozhodovať sa slobodne a vedieť si včas a správne vybrať. Jednoducho, žiť slobodne a spokojne zároveň.
Ak máte pocit, že niečo podobné by vám padlo vhod, blahoželáme. Práve ste urobili prvý krok a je čas posunúť sa ďalej.
REFUSE: NAUČTE SA POVEDAŤ NIE
Možností máme dosť, ale nevieme si vybrať. Okrem toho sú tu však ešte požiadavky ostatných. Tiež patríte k ľuďom, ktorí nevedia povedať nie? Často potom síce idete s niekým na kávu, ale v hlave vám zároveň beží film, čo iné by ste mali robiť. Stretnutie nemá veľký zmysel ani pre jednu stranu. Máte však pocit, že ak sa nestretnete, prídete o kamaráta. Ak nesplníte očakávania, opustí vás partner. Poznáte to.
Za týmto pocitom sa ukrýva vaša sebahodnota. Tá sa utvárala, keď ste mali štyri alebo päť rokov a sledovali ste, ako na vás reagujú vaši blízki. Ak je vaša sebahodnota závislá od toho, ako na vás reaguje okolie, niečo vtedy zrejme nebolo v poriadku. A nestalo sa to úmyselne ani vedome.
Ste dospelí a nechcete potreby iných povyšovať nad svoje vlastné. Čo s tým, keď nás zaplaví pocit viny a obava z osamotenia?
Počúvajte svoje vlastné potreby a rozhodujte sa podľa nich. Možno to znie sebastredne, ale určite je to lepšie ako piť kávu s niekým, s kým vlastne vôbec nechceme byť. Je to lepšie ako pustiť sa do niečoho, na čo nemáme čas a vôbec nás to nebaví. To má negatívny vplyv na toho druhého a my sa tým egoisticky vyhýbame vlastnému strachu. Samozrejme, hovoriť donekonečna nie tiež nie je riešenie, ale ak vám na sebe záleží, vždy sa dohodnete.
INTEGRATE: Odpovedzte si na tieto tri otázky
Existujú tri základné princípy, ktoré ovplyvňujú naše myslenie a správanie: princíp slasti, reality a dokonalosti. Naším cieľom je, aby ste ich uplatňovali vyvážene — teda aby ste dosiahli to, čo my nazývame egosymbiózou (harmonický stav vášho “Ja”). Iba vtedy sa totiž dokážete slobodne a správne rozhodovať.
Prvým krokom je odpoveď na otázku, čo potrebujete, čo si prajete a po čom naozaj túžite. Druhým krokom je odpoveď na otázku, ako dobre poznáte samých seba. Čo dokážete a kde sú hranice vašich možností? Ktoré emócie patria vám, a ktoré sa na vás snaží preniesť niekto iný?
Samozrejme, takýto prístup si vyžaduje otvorenosť a sebareflexiu. Vyžaduje si odolnosť a akceptáciu toho, že nie sme superhrdinovia a nezvládneme všetko. Odmenou však je oslobodzujúci pocit, ktorý príde, keď sa prestaneme nútiť do niečoho, čo ani sami nechceme.
Prvým krokom k dosiahnutiu egosymbiózy sú tak odpovede na tieto tri otázky:
- Čo potrebujem a po čom túžim?
- Kto som? Čo viem? Kde sú moje limity?
- Čo sa odo mňa očakáva? Aký by bol ideálny stav?
Po ich zodpovedaní si môžete formulovať motivujúce ale reálne dosiahnuteľné ciele, ktoré vás budú napĺňať a prinášať vám potešenie.
RENOVATE: DBAJTE O MENTÁLNU ENERGIU
Keď zabehneme 20 kilometrov, máme menej fyzickej energie ako predtým. Pri mentálnej energii to však neplatí: čím viac ju používame, o to viac jej máme. Odkiaľ ju nabrať? Psychológovia hovoria o bájnych “vnútorných zdrojoch” a majú pravdu. Vlastne totiž hovoria o všetkých činnostiach, ktoré nám prinášajú radosť.
Pri obnove mentálnej energie je však ešte dôležitejšia meditácia a autogénny tréning – relaxačný postup, ktorý prináša uvoľnenie na fyzickej aj psychickej úrovni. Autogénny tréning skvalitňuje neuronálnu komunikáciu a integráciu na všetkých úrovniach mozgu. A potrebná je trpezlivosť: prvé výsledky sa dostavia približne po šiestich mesiacoch.
Pri meditácii navyše trénujete vašu pozornosť. Štúdie ukázali, že pri rôznych spôsoboch meditácie ide o podobné zmeny ako pri samotnom autogénnom tréningu. Autogénny tréning však prináša hlbšie zmeny a stimuluje aj tie časti mozgu, ktoré sú spojené s ovládaním našich emócií a udržiavaním zdravia.
Obnova duševných síl je tak mimoriadne dôležitá: Nestačí totiž len redukovať rušivé podnety a naučiť sa povedať nie. Treba dbať aj na to, aby ste si nadobudnutú duševnú rovnováhu zachovali.
Máte pocit, že sa vás niektoré veci spomenuté v článku týkajú? Zdá sa vám, že by ste potrebovali viac času pre seba a svojich blízkych? Myslíte si, že dokážete žiť inak a lepšie? Ak ste aspoň na jednu z týchto otázok odpovedali áno, mental zero waste je tu práve pre vás.
Čítať viacKríza vo vzťahu – pohroma vs. pevnejší partnerský vzťah
Sú nenápadné, normálne páry tie funkčnejšie? Alebo sú „problematické páry“ kde sa obaja pýtajú, hľadajú, trpia a milujú práve tie, v ktorých je viac energie?
Je v poriadku a prirodzené, že v partnerskom vzťahu prichádzajú krízy.
A je možné, že sa Vám v tejto chvíli dosť uľavilo. Nie, nemusíte mať ukážkový vzťah, v ktorom vždy všetko ide nejak samo a bez problémov.
Čo slovo kríza vlastne znamená? Vo všeobecnosti označuje vyvrcholenie nejakého deja smerujúceho k nutnej alebo neodkladnej zmene. Ide o vývoj a každý vývojový proces má svoj čas a svoj rytmus. Dochádza k progresu a regresu, vzťah sa posúva na novú úroveň; zrelšiu, ak je kríza dobre zvládnutá.
Počas krízy majú partneri možnosť sa rozvíjať, prekonávajú staré problémy z pôvodnej rodiny. Niekedy ich spája láska, bolesť a utrpenie, ale je to láska a s ňou aj život.
Je to ako na EKG snímku, ak to ide stále hore a dole vo vzťahu je živo.
Niekedy sa sínusové krivky striedajú pomalšie, inokedy rýchlejšie. Ak ostane len rovná čiara, život sa zo vzťahu vytratil. Väčšinou sa to deje práve vo vzťahoch, o ktorých hovoríme, že sú bezproblémové, „normálne“, ale často práve strnulé. Partneri sa snažia o komplementárny vzťah, vyhýbajú sa starým problémom z pôvodnej rodiny (ako napríklad vzdialený či direktívny otec alebo veľká, nekontrolovateľná či hyperprotektívna matka, a pod.). To ale znamená, že osobnostne sa nikam neposúvajú a zostávajú zacyklení v starých rodinných vzorcoch. A chtiac nechtiac ich prenášajú aj na svojich potomkov. Rodina sa neposúva.
Samozrejme existujú páry, v ktorých to funguje bez problémov, ale to si vyžaduje obrovskú vyspelosť oboch partnerov. Koľko takých poznáte? To percento bude veľmi nízke. Väčšina z nás si nesie svoj batôžtek neistoty, strachu, nedôvery či komplexov, ktorý je rôzne ťažký. A práve jeho obsah indikuje kríza. Stáva sa podnetom pre náš osobnostný rast.
Vývoj partnerského vzťahu sa odohráva v niekoľkých fázach, ktoré sa neustále opakujú. Tieto fázy často nie je možné jednoznačne odlíšiť.
1. Fáza splynutia
2. Fáza odporu proti splynutiu
3. Dištancovanie
4. Nové zbližovanie
5. Nové zjednotenie na vyššom stupni
Fáza splynutia je fázou zamilovanosti.
Je to ako symbióza medzi rodičmi a deťmi, partneri na seba zrkadlia svoje ideálne predstavy, svoje silné stránky sa snažíme zakryť silnými stránkami partnera „asimilovať ho“.
Táto fáza nemôže byť trvalá.
Jeden z partnerov alebo obaja začnú klásť odpor, vedome alebo nevedome. Prejavuje sa to stálou zlou náladou alebo nespokojnosťou jedného z partnerov. Poznáte tie náhle nevysvetliteľné hádky v podstate pre nič. Ak si partneri tieto príznaky nevšímajú a trvajú na fáze splynutia, môže to mať zničujúce následky pre vzťah aj partnerov. Niekedy sa to prejaví v neschopnosti sexuálneho pôžitku, v závislosti či psychosomatickom ochorení a podobne.
Pri prechode od symbiózy do fázy odporu dochádza k častým drobným hádkam,
partneri sú stále na sebe závislí ale s negatívnymi pocitmi. Vzájomne si vyčítajú rôzne veci, to čo ich pred tým priťahovalo ich teraz odpudzuje. Veľkosť muža sa mení na presilu a nafúkanosť, prítulnosť ženy na obťažujúce lipnutie.
Vyostruje sa konflikt dvoch záväzkov, potreba väzby verzus potreba autonómie,
povinnosť voči vlastnému životu verzus povinnosť voči životnému partnerovi.
Napríklad žena, ktorá je vždy zvyknutá prihliadať na potreby muža a sama ostáva v pozadí sa rozhodne „uletieť“. Aké zmeny to môže priniesť do vzťahu a rodiny? V prvom rade osobný rozvoj ženy; muž musí prežiť bolesť z rozchodu, aby začal chápať; deti si vydýchnu od dusnej atmosféry, ktorá doma panovala; a v partnerskom vzťahu sa spúšťa proces zrenia, posúva sa na zrelšiu formu.
Uletieť neznamená právny rozchod. Formy dištancie vo vzťahu sú rôzne. Vývoj a zrenie sa uskutočňuje jedine vďaka rozchodu. Rozchod môže, ale ani zďaleka nemusí znamenať to, čo „rozísť sa“ alebo „nájsť si vlastný byt“ a už vôbec nie „rozviesť sa“.
Rozchod nevnímame ako protiklad partnerského vzťahu, ale ako jeho súčasť.
Partnerský vzťah potrebuje fázu jednoty a rovnako aj fázu odlúčenia (vlastné aktivity, vlastný okruh známych, samostatná dovolenka). Je to fáza individuácie, vlastného rozvoja a autonómie.
Jeden necháva druhého byť, opúšťa ho a venuje sa vlastnému životu. Už sa nepokúšame zvládnuť nevyriešené záležitosti s matkou a otcom prostredníctvom partnera. Partner ponecháva zodpovednosť za tieňové stránky druhého a sám berie zodpovednosť za svoje vlastné. Nazývame to aj psychologický rozchod.
Náročnejšie je ak vývoj partnerov nie je zladený a stretáva sa potreba autonómie jedného s potrebou splynutia druhého. Aj táto disharmónia je súčasťou života. Učíme sa znášať situáciu kvôli druhému. Lebo kríza je príležitosť k tomu, aby sa láska prehlbovala a zrela.
10 tipov ako dosiahnuť ciele a predsavzatia
Začiatok roka sa často spája aj s novými predsavzatiami a cieľmi. Väčšinou sa ale náš prvotný entuziazmus rozplynie spolu s rannou hmlou. Viac sa starať o zdravie, cvičiť, prestať fajčiť, začať viac zarábať. Znie to vágne. A úprimne, nehovorí to nič o tom, ako sa k cieľu dopracovať. Ako by teda mal vyzerať naozaj silný cieľ, ktorý bude zároveň motivujúci?
1. Váš cieľ by mal byť pre Vás výzvou. To znamená, že by mal byť dostatočne náročný, aby bol zujímavý ale nie tak náročný, že by ste ho nedokázali splniť.
2. V prvom rade JASNOSŤ. Efektívne ciele sú jasné, merateľné, špecifické a založené na správaní, nie na dôsledkoch. Aký je rozdiel medzi slabým a silným cieľom?
Naríklad: Zdokonaliť sa v angličtine. Zlepšiť moju angličtinu na úroveň pokročilý do konca júna.
Prestať fajčiť. Do konca februára úplne prestať fajčiť.
3. Dôverujte vo vlastné schopnosti dosiahnuť úspech a cieľ. Toto presvedčenie má obrovský vplyv na to, ako si stanovíte cieľ, ale aj na Vaše správanie a prístup k Vaším predsavzatiam.
4. Premýšľajte o Vašich silných stránkach, ktoré by ste pri dosahovaní cieľa mohli využiť. Pokojne sa pýtajte aj iných, čo považujú za Vaše silné stránky.
5. Myslite pozitívne. Buďte pozorní k svojim myšlienkam a negatívne nahraďte pozitívnymi. Cvičte si pozitívne myslenie až dovtedy, kým Vám to nepôjde automaticky. Klišé? Na prvý pohľad možno áno, ale v podstate ide o kognitívne cvičenie. Napríklad, začali ste s doučovaním angličtiny.
Situácia A: Od začiatku si nie ste istý, lebo v meste už je veľa učiteľov angličtiny. Pomyslíte si, asi to nebude veľmi fungovať. Dôsledok: oslovíte menej ľudí, rozdáte menej letákov a pod. Automaticky si vlastným správaním zmenšíte okruh potenciálnych študentov a realita bude taká, že Vám to doučovanie fungovať nebude.
Situácia B: Prvotná myšlienka: „Bude to náročnejšie, ale spravím čo budem môcť, aby som mal dostatok študentov!“. Dôsledok: viac oslovených ľudí, viac aktivít kde sa spropagujete, a pod. Z toho automaticky vyplýva viac študentov a lepšie fungovanie Vášho doučovania.
Magické fungovanie vesmíru? Nie, len to ako každý deň svojimi myšlienkami ovplyvňujeme naše správanie a prežívanie.
6. Vytvorte si silný a živý obraz toho aké bude dosiahnutie Vášho cieľa a ako to bude vyzerať, keď splníte Vaše predsavzatie.
7. Pravidelná spätná väzba – pravidelne monitorujte Váš progres k dosiahnutiu cieľa. Tak ľahšie udržíte Váš entuziazmus a užijete si Váš progres.
8. Ak je Váš cieľ komplexný a zahŕňa viacero menších cieľov súčasne, je dobré sa uistiť či sa nepreceňujete. Komplexná práca môže trvať dlho. Preto ak máte viac rôznych cieľov efektívne si naplánujte svoj čas a Vaše zdroje. Určite si priority a rozvrhnite si čas. Nemá zmysel pracovať až kým budete úplne vyčerpaní alebo sa pre svoj preexponovaný cieľ budete musieť vzdať iného.
9. Obklopte sa ľuďmi a zdrojmi, ktoré Vám budú pripomínať Vaše ciele a ktorí Vám pomôžu s vnútornou motiváciou. Sú to vonkajšie faktory, motivujú zvonku, čo nie je tak silné ako motivácia zvnútra. Spoľahnite sa sami na seba, vonkajšie elementy sú extra pomoc.
10. Užite si moment dosiahnutia Vášho cieľa. Je to skvelý zdroj pre Vaše ďalšie napredovanie a nové ciele. Doprajte si niečo výnimočné, čo Vás poteší a čo máte radi. Niečo čo bude pre Vás odmenou za Vaše vynaložené úsilie.
A už len jeden tip na záver. S každým cieľom a predsavzatím je dobré mať aj plán, ako sa k cieľu dopracovať. Okrem jasnej predstavy toho, čo chcem dosiahnuť /silný cieľ/ je dôležité vedieť za aký čas, aké kroky k tomu musím podniknúť, rozvrhnúť si časový plán aktivít, stanoviť si interval a formu, ako budem reflektovať ako sa mi darí, čo mi ide a kde treba zabrať.
Je pre Vás tento článok v niečom inšpiratívny? Napíšte nám v čom a ako je pre Vás prínosný.
IKIGAI – dôvod prečo ráno vstať
Prítomnosť Ikigai v živote znižuje úroveň stresu a zlepšuje zdravotný stav…
Priemerný vek obyvateľov Okinawi je 78 rokov u mužov a 86 rokov u žien. Patria medzi krajiny s najlepšou dlhovekosťou a roky žijú bez akýchkoľvek neduhov. Rozhodujúcim faktorom pri dlhovekosti na tomto súostroví v Japonsku je „ikigai“.
Mnohí Okinawčania patria k „moai“ štýlu, sieti vzájomnej pomoci, ktorá poskytuje finančnú, sociálnu a emocionálnu pomoc v živote. Dôležitou súčasťou tohto životného štýlu je sociálna podpora, každodenné stretávanie sa s rodinou a priateľmi pri spoločnom jedle, čaji, cvičení a rôznych záľubách. Podstatou je, že ide o obojstrannú pomoc, robíte niečo pre seba a zároveň vytvárate niečo pre komunitu.Svoju úlohu pri dlhovekosti určite zohráva aj jedlo. Mnohí okinawčania sa stále riadia Konfuciovim príslovím „hara hachi bu“ čo by sme voľne preložili ako, jedz pokiaľ tvoj žalúdok nebude na 80 percent plný. Veľkú časť jedla si dopestujú sami.
Je to však Ikigai, vďaka ktorému sa život stáva hodnotným bytím. Slovo ikigai – zmysel žitia, sa skladá z dvoch čínskych písmen: iki a kai. Iki sa spája so životom a kai znamená otvoriť, začať. Ich spojenie by sme teda mohli preložiť ako realizáciu našich túžob a očakávaní. Na Okinawe Ikigai znamená „dôvod prečo ráno vstať“ a dôvod na to, aby sme si život užili. Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o dvoch základných významoch Ikigai.
1. Zdroj hodnôt alebo vecí, vďaka ktorým má náš život cenu. Zahŕňa účel a význam a spája sa s radoťou z toho, že sme nažive. Každá záľuba, rodinný život či práca by nám mali dávať ikigai.
2. Význam spojený s mentálnym a duchovným nastavením, na základe ktorého ľudia cítia, že ich život je hodnotný. Nemusí sa hneď spájať s ekonomickým statusom. Aj keď sa dnes necítite úplne najlepšie neznamená to, že ikigai v živote nemáte. Ak máte cieľ a zmysel, máte Ikigai. Činy, vďaka ktorým môžete v živote pocítiť ikigai nie sú aktivity, ktoré ste nútení robiť. Je to spontánne a prirodzené konanie, ktoré vychádza z vnútra.
Keď po význame Ikigai začnete pátrať určite sa dostanete k štúdii Toshimasa Soneho a jeho kolegov z univerzity v Tohoku. So štúdiou začali v roku 1994, trvala sedem rokov, počas ktorých sa jej zúčastnilo viac ako 43000 dospelých vo veku od 40 do 79 rokov. Jednou z nosných otázok v štúdii bola aj otázka: „Máte v živote Ikigai?“. Takmer 60% respondentov, ktorí na začiatku výskumu odpovedali, že zmysel ikigai v živote majú v sebahodnotiacich otázkach udávali nižšiu úroveň stresu a lepší zdravotný stav. Boli väčšinou ženatí, vydaté, vzdelaní a zamestnaní.
Neprítomnosť ikigai v živote sa často spájala s úmrtím následkom kardiovaskulárneho ochorenia, najčastejšie mozgovou príhodou. Ale nebola preukázaná spojitosť s nádorovými ochoreniami. Bez pochyby však môžeme hovoriť o významnom vplyve zmyslu a hodnote života na náš psychologický stvav a črty osobnosti.
A čo vy, máte vy váš ikigai? Japonci hovoria, že každý človek ho má, cesta k jeho poznaniu však môže byť dlhá a často preniká až do hlbín nášho vnútra. Niekedy máme ikigai nadosah a predsa ho nie sme schopní vnímať, alebo sa jednoducho bránime počúvať to, čo vychádza z nášho vnútra a veci okolo nás strácajú svoj zmysel. Dôvody sú rôzne, strach, obavy, kto vie. Možno len nedostatok času, kedy by sme mohli byť „sami so sebou“.
95% z tých, ktorí vnímali zmysel a význam ich života žili aj ďalších sedem rokov po začiatku štúdie. Naproti tomu len 83% z tých, ktorí ikigai vo svojom živote neobjavili boli stále nažive. Predĺžte aj vy svoj život naplnený šťastím a spokojnosťou. Neviete ako začať? Ozvite sa nám a spolu s nami objavujte zmysel a hodnotu vášho života. Aby ste aj vy patrili k tým, ktorí majú v živote ikigai.
Zlý šéf a šikanovanie na pracovisku
Ako ho rozpoznať a ako na takéto správanie reagovať.
Niekedy emocionálne skolabujú, vyžadujú priveľa, zabránia vám dostať sa k informáciám alebo vás nimi zahlcujú, alebo sa im stane, že zrazu si nepamätajú. A to všetko sa deje pod obrovským tlakom. Máte aj vy takúto skúsenosť s vaším nadriadeným, ktorý namiesto efektívneho riadenia robí z pracoviska peklo?
Tyranizujúce správanie na pracovisku má mnoho podôb. Niektorí šéfovia sa správajú paranoidne, často menia nálady, ich správanie je neadekvátne a neakceptovateľné. Takéto správanie často vychádza z toho, že nevedia čo robia. A nemyslíme to ako ospravedlnenie ich správania. Je mylné nazdávať sa, že keď je niekto šéf, tak vie automaticky viesť ľudí. Počujeme slovo šéf, boss alebo manažér a hneď si myslíme, že je to človek so špeciálnymi schopnosťami a vzdelaním. Ale často to tak nie je a nedostatok svojich schopností vo vedení ľudí kompenzujú hrubosťou a výrazným nedostatkom flexibility.
Podľa štúdie psychológa Roberta Hogana, 60 až 75 percent manažérov sú nekompetentní alebo slabí lídri. A prečo je tomu tak? Jednoducho výber lídrov nie je urobený tak dobre, ako by mal byť – zameriavame sa viac na to ako vyzerajú než na to, aké majú schopnosti riadiť ľudí. Často na pozície lídrov ašpirujú ľudia s negatívnymi osobnostnými črtami, ktoré sa neskôr aj manifestujú.
Napríklad taký narcizmus. Trochu narcizmu pri vedúcej pozícii nemôže byť na škodu, ale priveľa narcizmu môže skončiť tak, že šéf sa nezaujíma o nikoho len o seba a úspechy iných pripisuje len sebe. Niektorí lídri možno nezačnú zle, ale často sa intoxikujú mocou. A zneužívanie moci môže mať rôzne podoby, napríklad tresty, hrozby alebo zastrašovanie, čo neskôr vedie k odporu, nespokojnosti v práci a odchodu zamestnanca z práce ak má takú možnosť. Moc často spôsobuje aj to, že líder začne veriť tomu, že pravidlá, ktoré platia pre ostatných sa na neho nevzťahujú a začne sa správať neeticky.
A ako sa bossing (šikanovanie zo strany šéfa) prejavuje na prežívaní a správaní zamestnancov? Tí, ktorých sa to dotýka môžu pociťovať strach, úzkosť, depresiu až sa u nich môže rozvinúť istá forma post-traumatickej stresovej poruchy. A to môže vyústiť do psychickej ujmy a telesného ochorenia. Zvyšuje sa tak absencia v práci a rovnako tak aj fluktuácia zamestnancov, ktorí v snahe vyhnúť sa takémuto zaobchádzaniu radšej zmenia zamestnanie, ak majú takú možnosť. A pre organizáciu to znamená viac výdavkov a menej efektívnej práce.
Najčastejšie prejavy bossingu sú: Vyhrážky týkajúce sa zamestnania alebo kariérnej pozície zamestnanca, vyhrážky typu „prepustím ťa“ alebo „strhnem ti z výplaty“ a podobne. Ticho alebo ignorácia, popieranie toho, že zamestnanec je prítomný, alebo „bully“ (osoba ktorá je aktérom šikanovania) prestane rozprávať, keď obeť vstúpi do miestnosti. Fámy a klebety, ktoré „bully“ často šíri o svojej obeti. Tieto sa potom často dostanú ďalej a dotknutej osobe vytvárajú zlú reputáciu. A keď sa obeť začne brániť, bully začne rozprávať, že je neustály sťažovateľ a problémový zamestnanec. A v neposlednom rade je to sabotovanie práce.
Prečo sa zlí šéfovia správajú ako batoľatá? Vyzerá to zvláštne, že dospelý človek nedokáže adekvátne zvládať stres a správa sa ako vzdorovité dieťa. A že tomu tak naozaj je? Tu vám prinášame dvadsať paralel správania sa tyranizujúceho šéfa a batoľaťa, v podstate ich možno začleniť do dvoch kategórií správania sa: vzdorovité dieťa a stratená ovečka.
Vzdorovité správanie zahŕňa agresívne spôsoby správania sa, ktoré sa aktivujú keď je bully v strese, ako napríklad: vychvaľovanie sa, agresivita, dožadovanie sa, ignorovanie, impulzívnosť, klamstvo, zameranie na seba, tvrdohlavosť, záchvaty hnevu, teritorializmus, jačanie alebo plač.
Správanie sa typu malá stratená ovečka často pramení z nekompetentnosti alebo všeobecného strachu z nedostatočnosti. Takéto správanie sa na vedúcej pozícii môže byť rovnako iritujúce ako aj neproduktívne a prejavuje sa ako: nekonečné otázky, svet fantázie, nestálosť, bezradnosť, iracionálny strach, zábudlivosť, zmeny nálady, bedákanie, výpadky sústredenosti.
Je to zvláštne, že dospelí jedinci sa dokážu roztriasť až tak, že vyzerajú ako trasúce sa hrkálky. A prečo to šéfovia robia? Pretože niekedy tyranizujúci vedúci rovnako ako batoľatá nedokážu zvládať ich moc a nezávislosť. Občas si tyrani rovnako ako malí nespratníci uvedomia, že ich možnosť riadiť svet je limitovaná, tak ako aj u väčšiny smrteľníkov. A toto zistenie, ktoré je na vrchole ich neschopnosti jasne komunikovať v danom momente ich frustruje a rozčuľuje. A rovnako, bully ako aj batoľatá si len málo uvedomujú dopad ich správania na ostatných. Majú niekoľko obmedzení, a to neschopnosť mierniť sa a limitované uvedomenie si toho, že idú vybuchnúť od hnevu. Často však v priebehu niekoľkých minút alebo hodín dokážu zabudnúť na to, že sa to vôbec stalo.
Čas „prekonfigurovať“ a zmeniť tvár vášho zlého šéfa. Spočiatku to vyzerá ako misia odsúdená na neúspech. Veď takéto typy šéfov, ktorí konajú z pozície moci predsa nie je možné zvládať a už vôbec nie pretvárať ich správanie. S využitím dobrých komunikačných zručností a niekoľkých „rodičovských“ techník vám ďalej ukážeme, ako sa môžete naučiť takýto náročný pracovný vzťah zvládať. Prvým krokom je uvedomiť si, aký typ tyranizujúceho šéfa je ten váš.
Môžeme ich zaradiť do dvoch základných skupín. Prvý je neústupčivý, tvrdý, vyžadujúci perfekcionista. S takýmto typom šéfov môže byť náročné pracovať, ale budú aspoň počúvať vaše názory a dôvody, pretože sa snažia robiť svoju prácu čo najlepšie. Rovnako si uvedomujú, že talentovaní ľudia sú tí, ktorí svoje idey zrealizujú. Ale pri dosahovaní cieľov vás môžu značne iritovať. Druhý typ zlého šéfa je náročnejší na spoluprácu.
Taký, ktorý sa nedokáže kontrolovať a je úplne nevšímavý k faktom. Vyžaduje si, aby sa všetko realizovalo podľa neho. Keď si uvedomíte s akým typom šéfa máte dočinenia, môžete začať pracovať na vašom vzťahu tak, aby bol výhodný pre obe strany. S vašimi novými nástrojmi, preventívnymi aktivitami a veľkou dávkou diplomacie môžete stlmiť svojho tyranizujúceho šéfa.
Aké sú hlavné črty zlého šéfa? Tak niektorí majú záchvaty zlosti. Deň prebieha v pohode a zrazu „bum“, váš šéf dostane záchvat a je zlostný. Môžete sa v tej chvíli niekam ukryť, ale to problém nerieši. Viesť zmysluplný a konštruktívny dialóg v tej chvíli nie je možné. Šéf s takouto charakteristikou nemá schopnosti na to, aby riešil problémy v náročnej situácii.
Vyžadujúci šéf s vysokými nárokmi, pre ktorého je vždy všetko súrne a často vás sleduje. Potreba kontrolovať a perfekcionizmus je to, čo charakterizuje vášho šéfa, ktorý kontroluje každý váš krok.
Rovnako sa môžete stretnúť so šéfom, ktorý neustále niečo potrebuje, vyžaduje si veľa pozornosti, uisťovania a niekedy sa vás snaží kontrolovať.
Tvrdohlavosť je ďalšou charakteristikou zlého šéfa. Napríklad, v tíme sa zhodnete, že toto je najlepšie riešenie problému v danej situácii, ale váš šéf povie „Nie! Takto sa to robiť nebude.“ Žiadny kompromis. Pre mnohých pracovných tyranov je kompromis vykročením z ich bezpečnej zóny alebo majú pocit, že znižuje ich postavenie a kompetencie.
Zmätenosť, nesústredenosť sú tiež vlastnosťami zlého šéfa. Tak ako máme ADHD u detí, u zlých šéfov máme BADD – Boss attention deficit disorder, a teda poruchu pozornosti šéfa. Zaujímajú sa len o to, čo sa im aktuálne zdá zaujímavé a majú problém venovať vám pozornosť, aj keď možno ide v tej chvíli o problém, ktorý treba prioritne riešiť.
Áno, aj môj šéf má takéto vlastnosti a čo s tým ďalej?
– Buďte proaktívni. Základom je predvídať zlé správanie vášho šéfa. Pripravte si akčný plán a použite ho, keď sa váš šéf zle správa. Ak sa váš šéf správa dobre, posilňujte jeho pozitívne správanie. Preukážte svoju sebaistotu a ostaňte pripravení. Takto mu dáte najavo, že vás nezastraší svojim tyranizujúcim správaním. Udržujte očný kontakt.
– Buďte pripravení. Dopredu si pripravte vaše odpovede. Môžete si ich napísať na kartičky a nacvičiť. Napríklad: „keď sa správate takto, nie je to pre mňa motivujúce…cítime sa tak, že si nevážite našu prácu“. Alebo aj silnejšie frázy ako „takéto správanie je neakceptovateľné…vrátim sa, keď sa upokojíte“. Berte to ako šachový zápas. Váš šéf môže na vás upriamiť aj horšie správanie, môže vám dať sankcie alebo vás prepustiť z práce. Preto je dôležité premyslieť si všetko dopredu. Čo ste ochotný urobiť, aké sú vaše možnosti, dokážete sa vyrovnať s najhorším možným variantom?
– Buďte profesionál. Toto je veľmi dôležité. Udržte si pokoj a profesionálne vystupovanie v jednaní s vašim náročným šéfom, neoplácajte mu krik krikom a udržte emócie na uzde. Nešírte ďalej fámy a klebety, buďte priamy a profesionálny.
– Vytrvalosť, najmä v poukazovaní na zlé správanie vášho šéfa a uplatňovaní vášho plánu. Vaši spolupracovníci by sa na tom mali podieľať, nasledovať vás a rovnako sa postaviť náročnému šéfovi.
– Vyberte si najvhodnejší čas zo dňa a týždňa, kedy s ním budete niečo riešiť; nie pred obedom, v pondelok ráno alebo po nejakom neúspechu.
– Keď vidíte, že prichádza záchvat zlosti , neprilievajte olej do ohňa. Ak už z tejto situácie nedokáže vyjsť, nechajte vášho šéfa nech sa upokojí, nebojujte proti zlosti zlosťou.
– Majte na pamäti zásadu K.P.S.Z.: komunikácia, predvídanie, smiech a zvládnutie. Ponechajte komunikáciu otvorenú, predvídajte problémy a riešenia, použite humor, a zvládajte situáciu svojou pozitívnosťou a proaktívnym prístupom.
– Ak váš šéf vyžaduje veľa, dajte mu vedieť že sa cítite zavalený povinnosťami a pomôžte mu vytvoriť zoznam najdôležitejších úloh, očakávaní a dajte mu predpokladaný termín ukončenia úlohy.
– Pokiaľ váš šéf od vás stále niečo potrebuje, pokúste sa posilniť jeho samostatnosť a vlastnú kompetenciu. Spoločne si vytvorte stratégiu, ako náročné úlohy zvládať.
– Pokúste sa hovoriť pozitívne, aj keď váš šéf tvrdohlavo trvá na niečom. Ponúkajte možnosti a kompromisy, v ktorých je nejaká výhoda pre vášho zlého šéfa a zdôraznite fakty, prečo je to pre neho dobré.
– Chráňte vaše osobné informácie. Hovorte zlému šéfovi len minimum o vašom živote, rodine, priateľoch, záujmoch, koníčkoch, náboženstve a podobne. Informácie o vás mu dávajú väčšiu moc.
Každý deň máte možnosť svojim aktívnym prístupom manažovať „batoľa“ vo vašej práci a to použitím humoru, zdravého rozumu, racionálnym myslením a stanovením hraníc negatívneho správania vášho nadriadeného. Ak sa rozhodnete, že si neosvojíte techniky, ako toto negatívne správanie zvládať, stanete sa boxovacím vrecom pre vášho šéfa. Vy môžete posilniť pozitívne a oslabiť negatívne, pretože vy máte v rukách riadiacu páku – vaše schopnosti a podporu. Pozitívnym a profesionálnym prístupom budete napredovať a rozširovať vaše zručnosti kooperácie a komunikácie a vytvoríte lepšie pracovné prostredie aj pre ostatných.
A ak si s tým neviete sami poradiť, radi vám s tým pomôžeme.
Prečo relaxovať?
V minulosti žili ľudia pokojnejším životom. Mali väčšiu oporu v rodine, mohli bez väčších problémov zmeniť svoje zamestnanie, mali viac času na priateľov a svoje záujmy. Poväčšine nechodili z práce domov strhaní a najmä vzdialenosti, ktoré museli každý deň zdolať neboli také náročné, ani dopravy nebolo toľko. Ľudia mali čas v pokoji zjesť svoj obed, odpočinúť si a rovnako aj ísť spať v normálnom čase. Mohli si naozaj vychutnávať život. A dnes? Nespočetné množstvo stimulov z každej strany prijímame deň čo deň. Smutné na tom je to, že väčšinu z nich si neuvedomujeme.
Žijeme viac menej ako automaty, ktoré sa premiestňujú zo strany na stranu nevšímajúc si ostatných len tak sa strácajúc vo víre moderného technického sveta. Často krát strácame zmysel života, žijeme v permanentnom strese, ktorý sa skôr či neskôr prejaví na našom telesnom alebo psychickom zdraví.
A práve pre všetky tieto stimuly a preťaženie je nesmierne dôležité relaxovať a dopriať si pár minút na regeneráciu nervového systému a udržanie sa v dobrej nálade a tak si naplno užívať život aj so všetkými možnosťami, ktoré nám prináša a hlavne uvedomene. Naše telo je odrazom našich myšlienok a emócií, preto je pre nás blahodarným osviežením okysličiť v relaxácii svoj mozog, aby sme dokázali myslieť jasnejšie a dostatočne asertívne. Ak sme v permanentnom strese, všetko sa skôr či neskôr odrazí na našom tele a naša myseľ sa zmení na jeden veľký chaos.
Ste aj vy jedným z tých, ktorí väčšinou odpovedajú „nemám čas“? Nanešťastie práve ľudia, ktorí väčšinou nemajú čas by relaxáciu potrebovali ako soľ. Pracujú non stop mysliac si, že relaxácia je len strata času, ich stres sa mení na chronický a organizmus stráca svoju rovnováhu. Stres znižuje našu schopnosť vyrovnať sa s problémami, znižuje imunitu a urýchľuje proces starnutia.
Väčšina ľudí ignoruje to aká je relaxácia v skutočnosti jednoduchá, zaberie nám tak 5 až 10 minút zo všetkých 1440 minút jedného dňa, aby sme sa udržali zdraví, dokázali zvládať svoje emócie a udržali si životnú energiu a vitalitu. Relaxácia je akýmsi rozšírením priestoru vedomia. Ako tomu porozumieť? Keď sme pokojní naša vízia možností sa otvára, zvyšuje sa úroveň nášho vedomia.
Čo tam po relaxácii! Ja sa zrelaxujem pri telke, niečo si prečítam alebo pôjdem s priateľmi na pivo. Je to ale naozaj relax, ktorý vaše telo a vaša myseľ skutočne potrebujú na to, aby sa zregenerovali? Relaxácia je hlbšou formou oddychu. Nášmu telu pomáha predchádzať predčasnému opotrebovaniu, čím zlepšuje naše telesné aj psychické zdravie, udržiava naše telo v rovnováhe, stávame sa odolnejšími voči chorobám.
Vedeli ste, že viac než 60% návštev u lekára vychádza zo stresu? Relaxácii by sa teda pravidelne mali venovať najmä ľudia so zdravotnými problémami. Stres sa môže skrývať za bolesťami hlavy, alergiou, migrénou, gastritídou, dermatitídou a všetkými ďalšími „tídami“ až po problémy so srdcom. Najčastejšie to riešime tak, že si dáme tabletku, ktorá zmierni nepríjemnosti spôsobené ochorením, ale ak sa nezastavíte a neuvoľníte sa, ochorenie sa bude ďalej latentne rozvíjať. Ako keď chcete zakryť slnko jedným prstom alebo si dať náplasť na zlomenú kosť.
Na to, aby relaxácia mala v našom organizme nejakú odozvu je dôležitá jej pravidelnosť. Je to ako s cvičením, na to aby vaše telo bolo vyšportované musíte trénovať pravidelne, najlepšie každý deň, len tak sa dopracujete k výsledkom. S relaxáciou je to rovnako, aby vám priniesla nejaké benefity musíte sa najskôr naučiť správne relaxovať. Pravidelná relaxácia prináša dlhodobé psychické zmeny, ktoré pretrvávajú počas celého dňa, nielen počas toho ako relaxujete.
Relaxácia nám dodáva vitalitu, vyrovnáva krvný tlak, napomáha správnej funkcii srdca, posilňuje imunitný systém, optimalizuje funkciu všetkých telesných systémov. Rovnako zvyšuje rezistenciu voči rôznym škodlivým návykom ako fajčenie, nadmerné popíjanie alkoholických nápojov, prejedanie sa a akéhokoľvek iného zlozvyku, o ktorom si myslíme, že nám pomôže uvoľniť sa a upokojiť sa.
Naše Centrum Bienestar v spolupráci so Športovo – relaxačným centrom Impulse pre vás pripravili pohodovú relaxačnú sobotu, počas ktorej máte možnosť načerpať veľa pozitívnej energie, dozvedieť sa viac o tom ako vaše telo rôzne reaguje na stres a zároveň si oddýchnuť. Pripravili sme pre Vás tri relaxačné cvičenia pod vedením psychologičky, ktoré budete mať možnosť využiť kedykoľvek ich budete potrebovať. Ak ich budete aj naďalej pravidelne praktizovať môžete docieliť dlhodobé pozitívne psychické zmeny, ktoré vášmu telu navrátia alebo posilnia rovnováhu a vy sa budete cítiť príjemne nielen počas relaxovania, ale celý deň. Okrem toho Vám naša psychologička porozpráva viac na témy:
Keď duša hovorí rečou tela a Ako si udržať svoj „bienestar“-životnú pohodu.
Viac o tejto akcii nájdete na našom facebooku. Prihlásiť sa môžete aj mailom alebo telefonicky. Počet miest je obmedzený! Tešíme sa na Vás v sobotu 16. novembra.
Stereotypy a mýty o psychológoch a psychológii
1. Psychológ je pre bláznov
Tento stereotyp spomeniem hneď ako prvý, pretože podľa môjho názoru a skúseností si to ešte väčšina laikov myslí. Skúsme sa na to pozrieť z inej strany, nebudem teoretizovať. Určite každý z nás pozná niekoho, kto si zapáli cigaretu keď je v strese, lebo inak sa uvoľniť nedokáže a zrejme by tú situáciu ani inak nezvládol, pretože je to jeho naučená reakcia. Nikomu z nás však takáto reakcia nepríde iná, čudná, nepomyslíme si o tom druhom, že je slabý, lebo nezvláda svoj stres. Keď však niekto navštívi psychológa, lebo nevie ako svoj stres alebo iný problém zvládať robíme z neho blázna. Pritom si ale on sám uvedomil, že to nezvláda a chce na sebe pracovať, chce s tým niečo robiť. Nuž, tu by som teda kartu obrátila. Keď si niekto v strese zapáli cigaretu, nikdy sa záťažové situácie nenaučí zvládať sám, jediné čo sa naučí je byť na niečom závislý. Psychoterapia nie je na to, aby odstránila naše zdroje stresu, na to dosah nemá, ale učí nás, ako stres a emócie zvládať samostatne v každej situácii. Získavame zručnosti, ktoré môžeme uplatniť kedykoľvek v budúcnosti, umožňuje nám oslobodiť sa.
2. Môj dobrý priateľ je môj najlepší psychológ
Často sa stretávam s názorom „ja nepotrebujem psychológa, mám skvelého kamaráta, ten je najlepší psychológ“. Áno, vďaka za všetkých skvelých kamarátov, sú na nezaplatenie. A je to naozaj tak, priateľstvo a dobrá sociálna podpora nám veľakrát pomáhajú zvládať náročné životné situácie, stres či depresiu. Napriek tomu, v mnohých prípadoch len rozprávať sa a počúvať našich priateľov nie je postačujúce. Aj keď sú ich zámery len tie najlepšie, vďaka ich radám sa nám na chvíľu uľaví, ale bohužiaľ v dlhšom časovom rozmere nemusia byť pre nás až také užitočné.
3. Psychológ je postaršia pani alebo suchár s briadkou
Skúste si teraz predstaviť psychológa, ako vyzerá? Nuž, psychológ môže mať od 23 (čo je asi tak priemerný vek, keď skončí univerzitu) a pokojne aj do 99 rokov, ak mu jeho psychické a fyzické zdravie dovoľuje pokračovať v profesii psychológa. Tak ako máme rôzne typy ľudí, máme aj rôzne typy psychológov. Niektorí sa spolu s klientom počas terapie smejú, iní sú vážni a niektorí možno celý čas ani okom nemrknú, aby nestratili ani kúsok zo svojej vážnosti. Všetko závisí od toho, aký terapeutický smer /a tým aj terapeuta/ si klient vyberie.
4. Sme mágovia, zázrační liečitelia, čarodejníci
Prečo nás nazývam mágmi alebo čarodejnicami? Mnoho ľudí prichádza na prvé sedenie bez toho, aby vedeli, ako psychologické poradenstvo alebo psychoterapia funguje. S očakávaním, že psychológ im hneď na prvom sedení povie, aké sú všetky ich problémy, dá im konkrétne rady ako ich riešiť a bez akéhokoľvek úsilia sa zmenia alebo sa zlepší kvalita ich života, ich bienestar. A ako sa to celé končí? Klient odíde zo sedenia sklamaný a nespokojný, lebo to nebolo to, čo očakával. Často sa stretávam aj s názorom, že psychológovia sme ako kriminalisti z amerických seriálov o námorníkoch, vieme o klientoch všetko na základe toho, ako sa zachovali v dvoch úplne nesúvisiacich situáciách. Psychodiagnostika a obzvlášť diferenciálna diagnostika sú oveľa zložitejším procesom, v ktorom nám takéto dve situácie môžu poskytnúť nejaké indície, na čo asi sa pri diagnostike zamerať, ale rozhodne sa na nich nezakladá celkový profil osobnosti človeka alebo jeho problémov.
To by bolo niečo zo skúseností mňa ako psychológa a mýtov, s ktorými sa v mojom povolaní musím vyrovnať (alebo dúfať, že ich časom bude menej a menej). Určite nie sme jediní, ktorí sa musia preniesť cez rôzne stereotypy o svojom povolaní. Čo si o psychológoch a ich práci myslíte vy?
Robia z nás sociálne siete sociabilnejších ľudí?
Každý už o tom rozpráva, niekedy je to už aj otravné. Prečo teda aj ja píšem svoj prvý blog na tému sociálne siete? Ale keď si tak predstavím, koľko krát do dňa sa v reči mladého človeka objaví niečo v súvislosti so sociálnou sieťou. Bez pochýb to nie je malé číslo a bez pochýb to má aj psychologický význam. Keď dospievame, vytvárame si vlastnú identitu, obraz o tom, kto som, aký som, ako ma vidia ostatní, moji kamaráti, moja rodina, kam patrím a kam nepatrím. Sociálne siete a z nich najmä Facebook umožňuje tínedžerom vytvárať ideálny sebaobraz. Vo svojom profile zverejňujú to čo chcú, aby o nich ich kamaráti vedeli. Chcú sa ukázať, byť videní a zaujať, nie byť utajení.
Dospievajúci sa na Facebooku prezentujú rôzne, zverejňujú fotky, videá, statusy, veci ktoré sa im páčia, identifikujú sa s rôznymi skupinami. Prezentujú sa tak, ako chcú aby ich okolie vnímalo. Zároveň je Facebook aj meradlom popularity, koľko má kto priateľov, kto koľko mi dal lajkov, aký mi napísali komentár, atď. Ak ich mám dostatočný počet, moje okolie ma vníma ako populárneho, úspešného a zaujímavého. V puberte si mladí ľudia svoj sebaobraz vytvárajú najmä podľa toho, čo si o nich myslia iní. Keď sú úspešní na Facebooku a maju pozitívnu väzbu na to ako sa iným ukazujú, cítia sa lepšie, majú zo seba radosť a sú so sebou spokojní. Ale čo ak je to naopak, čo ak je tej negatívnej spätnej väzby viac? Naruší to môj sebaobraz? Toto je hlavný dôvod toho, prečo tínedžeri strávia toľko času na Facebooku, ich profil musí byť čo najlepší, aby prišlo čo najviac lajkov a pozitívnych reakcií /najmä pokiaľ ide o dievčatá/. Táto potreba akéhosi ideálneho profilu sa ale s postupným dospievaním vytráca a profily adolescentov (16 rokov a viac) na sociálnych sieťach sa stávajú reálnejšími, sú akýmsi pokračovaním reality vo virtuálnom svete.
Ale späť k tínedžerom a ich ideálnym profilom. Pomáha tento „ideálny profil“ vyniknúť tým, ktorí inak nie sú až takí populárni, zhovorčiví, alebo nespĺňajú súčasné kritériá toho, čo sa vníma ako krásne? Možno donedávna tomu tak bolo. Internet bol priestor, kde sa dokázali skôr presadiť tí, ktorí normálne možno neboli pre iných až takí atraktívni. Dnes už ale zverejňujeme svoje fotky ani sami nevieme ako jednoducho. Okrem toho dospievajúci posudzujú inak svoje fotky a fotky iných, hranica medzi atraktívnym a trápnym je veľmi tenká, resp. na koľko fotka zvýrazňuje pozitíva a nakoľko je prikrášlená tak, že sa dotyčná/ý/ vydáva za niekoho iného, niečo čím nie je. Na jednej strane sú fotografie hodnotené ako krásne, zaujímavé, ten je populárny, stále je niekde na párty a na druhej strane „predvádza sa alebo si rieši svoje komplexy”. Ako to teda je, kto z „ideálu“ v skutočnosti profituje. Aká je pravdepodobnosť, že keď som populárny a obľúbený v reálnom svete, som populárny a obľúbený aj v kyber svete? Vylepší mi môj ideálny profil na facebooku môj sebaobraz? Nuž, pravdupovediac, som v tomto ohľade dosť skeptická. Určite každý z nás potrebuje patriť do určitej skupiny, odhliadnuc od veku. Možnosť identifikovať sa s určitou skupinou na sociálnej sieti je teda bez pochyby výhodou a niečím pozitívnym. Mám pocit, že niekam patrím, nájdem si nových známych, získam tým viac kontaktov a väčšiu popularitu. Podľa štúdie ale na sociálnych sieťach dospievajúci komunikujú najmä s tými, s ktorými sa stretávajú bežne, či už v škole alebo niekde inde. Nuž tak teda, opäť sa dostávam k nerovnosti.
A čo dospievajúci a ich ohrozenia vo virtuálnom svete? Mnoho rodičov si myslí, že ich deti a dospievajúci sú naivní a nevedia čo sa im môže stať. Ak si myslíte, že je to nozaj tak, mýlite sa. Mladí ľudia si uvedomujú, aké riziká im prinášajú sociálne siete, majú celkom dobré povedomie o tom, že svoje osobné údaje, ktoré zverejňujú na internete je potrebné chrániť, poznajú možnosti a využívajú ich. Zrejme každý rodič sa obáva toho, že internet jeho dieťaťu prinesie aj negatívne zážitky, samozrejme nie vždy je možné sa tomu vyhnúť. Môžeme predpokladať, a výskumy rovnako potvrdzujú názor, že tí, ktorí na facebooku trávia viac času, četujú, udávajú o sebe podrobnejšie informácie sú aj častejšie vystavení ohrozeniam ako je nadávanie, vysmievanie, online šikanovanie, sexuálne komentáre a narážky a pod. Netreba však prehliadať aj druhú stranu problematiky a to, že dospievajúci nie sú len obeťami týchto ohrození, ale často aj ich aktérmi. Moje dieťa také nie.je. Ale môžeme to povedať s určitosťou? V prieskume sa mladí ľudia priznali k tomu, že na internete si najčastejšie robia srandu z iných, vysmievajú sa, alebo niekomu nadávajú, natáčajú videá alebo fotografujú iných v trápnych situáciách.
Obete kyberšikanovania väčšinou vedia, kto je agresorom, najčastejšie je to niekto z ich bežného života, alebo známy zo sociálnej siete. Väčšinou o tom nikomu nepovedia, a keď sa rozhodnú niekomu zdôveriť, je to najčastejšie ich kamarát. Dospievajúci však na kyberšikanu reagujú rôzne. Niektorí tieto ohrozenia ignorujú a neberú ich vážne, niektorí prežívajú negatívne emócie ako smútok, pocity menejcennosti či poníženie, niektorí naopak reagujú protiútokom. Samozrejme najzraniteľnejší sú dospievajúci s nižším sebavedomím a tí, ktorí reagujú silnými emóciami, ktoré v nich doznievajú ešte dlhú dobu. Na internetové ohrozenia často reagujú pasívne až fatalisticky.
Chcem chrániť svoje dieťa, preto mu obmedzujem aktivity na internete. A naozaj to funguje? Osobne sa stotožňujem s výsledkami výskumov, ktoré potvrdzujú, že takéto reštriktívne stratégie rodičov nie sú veľmi účinné. Dospievajúci, ktorým rodičia zakázali určité aktivity na internete nie sú od ohrození na internete viac chránení a nevedia na ne ani efektívnejšie reagovať. Ako rodič sa ale nemôžete len tak nečinne prizerať. Ako teda svojim deťom pomôcť? Prevencia pred online ohrozeniami sa začína už vo vzťahu rodič – dieťa. Zabezpečte svojim deťom možnosť prežívať pocity osobnej pohody, zdravej sebaúcty a sebavedomia. Spokojnosť a psychická vyrovnanosť im pomôže vysporiadať sa s rôznymi ťažkosťami, tak ako aj s ohrozeniami internetu. Rozprávajte sa s deťmi o internete. Buďte im na blízku, keď sa venujú aktivitám na internete, skúmajte spolu možnosti na internete a online aktivity. Buďte svojim deťom príkladom v tom ako zdieľať, resp. nezdieľať svoje osobné údaje na internete. Určite tínedžeri už potrebujú určité súkromie na internete, ale mladšie deti takúto pomoc určite ocenia, preto je potrebné, aby ste si všímali, čo to vaše dieťa na internete robí včas. Snažte sa udržiavať krok s novými technológiami, aby ste svojim ratolestiam dokázali poradiť. Ak máte dcéru, zvýšte svoju pozornosť v oblasti ohrození spojených so sexualitou. A hlavne nezabudnite, že ako Vy tak aj Vaše dieťa musí mať svoj „bienestar“.
Autor: PhDr. Anna Balgová
Za poskytnuté výskumné údaje ďakujeme PhDr. Jarmile Tomkovej z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, špecialistke na tému špecifiká detského vývinu a socializácie v prostredí internetu.