1.    Psychológ je pre bláznov

Tento stereotyp spomeniem hneď ako prvý, pretože podľa môjho názoru a skúseností si to ešte väčšina laikov myslí. Skúsme sa na to pozrieť z inej strany, nebudem teoretizovať. Určite každý z nás pozná niekoho, kto si zapáli cigaretu keď je v strese, lebo inak sa uvoľniť nedokáže a zrejme by tú situáciu ani inak nezvládol, pretože je to jeho naučená reakcia. Nikomu z nás však takáto reakcia nepríde iná, čudná, nepomyslíme si o tom druhom, že je slabý, lebo nezvláda svoj stres. Keď však niekto navštívi psychológa, lebo nevie ako svoj stres alebo iný problém zvládať robíme z neho blázna. Pritom si ale on sám uvedomil, že to nezvláda a chce na sebe pracovať, chce s tým niečo robiť. Nuž, tu by som teda kartu obrátila. Keď si niekto v strese zapáli cigaretu, nikdy sa záťažové situácie nenaučí zvládať sám, jediné čo sa naučí je byť  na niečom závislý. Psychoterapia nie je na to, aby odstránila naše zdroje stresu, na to dosah nemá, ale učí nás, ako stres a emócie zvládať samostatne v každej situácii. Získavame zručnosti, ktoré môžeme uplatniť kedykoľvek v budúcnosti, umožňuje nám oslobodiť sa.

2.   Môj dobrý priateľ je môj najlepší psychológ

Často sa stretávam s názorom „ja nepotrebujem psychológa, mám skvelého kamaráta, ten je najlepší psychológ“. Áno, vďaka za všetkých skvelých kamarátov, sú na nezaplatenie. A je to naozaj tak, priateľstvo a dobrá sociálna podpora nám veľakrát pomáhajú zvládať náročné životné situácie, stres či depresiu. Napriek tomu, v mnohých prípadoch len rozprávať sa a počúvať našich priateľov nie je postačujúce. Aj keď sú ich zámery len tie najlepšie, vďaka ich radám sa nám na chvíľu uľaví, ale bohužiaľ v dlhšom časovom rozmere nemusia byť pre nás až také užitočné.

3.   Psychológ je postaršia pani alebo suchár s briadkou

Skúste si teraz predstaviť psychológa, ako vyzerá? Nuž, psychológ môže mať od 23 (čo je asi tak priemerný vek, keď skončí univerzitu)       a pokojne aj do 99 rokov, ak mu jeho psychické a fyzické zdravie dovoľuje pokračovať v profesii psychológa. Tak ako máme rôzne typy ľudí, máme aj rôzne typy psychológov. Niektorí sa spolu s klientom počas terapie smejú, iní sú vážni a niektorí možno celý čas ani okom nemrknú, aby nestratili ani kúsok zo svojej vážnosti. Všetko závisí od toho, aký terapeutický smer /a tým aj terapeuta/ si klient vyberie.

4.   Sme mágovia, zázrační liečitelia, čarodejníci

Prečo nás nazývam mágmi alebo čarodejnicami? Mnoho ľudí prichádza na prvé sedenie bez toho, aby vedeli, ako psychologické poradenstvo alebo psychoterapia funguje.  S očakávaním, že psychológ im hneď na prvom sedení povie, aké sú všetky ich problémy, dá im konkrétne rady ako ich riešiť a bez akéhokoľvek úsilia sa zmenia alebo sa zlepší kvalita ich života, ich bienestar. A ako sa to celé končí? Klient odíde zo sedenia sklamaný a nespokojný, lebo to nebolo to, čo očakával. Často sa stretávam aj s názorom, že psychológovia sme ako kriminalisti z amerických seriálov o námorníkoch, vieme o klientoch všetko na základe toho, ako sa zachovali v dvoch úplne nesúvisiacich situáciách. Psychodiagnostika a obzvlášť diferenciálna diagnostika sú oveľa zložitejším procesom, v ktorom nám takéto dve situácie môžu poskytnúť nejaké indície, na čo asi sa pri diagnostike zamerať, ale rozhodne sa na nich nezakladá celkový profil osobnosti človeka alebo jeho problémov.

To by bolo niečo zo skúseností mňa ako psychológa a mýtov, s ktorými sa v mojom povolaní musím vyrovnať (alebo dúfať, že ich časom bude menej a menej). Určite nie sme jediní, ktorí sa musia preniesť cez rôzne stereotypy o svojom povolaní. Čo si o psychológoch a ich práci myslíte vy?