Sú nenápadné, normálne páry tie funkčnejšie? Alebo sú „problematické páry“ kde sa obaja pýtajú, hľadajú, trpia a milujú práve tie, v ktorých je viac energie?

Je v poriadku a prirodzené, že v partnerskom vzťahu prichádzajú krízy.

A je možné, že sa Vám v tejto chvíli dosť uľavilo. Nie, nemusíte mať ukážkový vzťah, v ktorom vždy všetko ide nejak samo a bez problémov.

Čo slovo kríza vlastne znamená? Vo všeobecnosti označuje vyvrcholenie nejakého deja smerujúceho k nutnej alebo neodkladnej zmene. Ide o vývoj a každý vývojový proces má svoj čas a svoj rytmus. Dochádza k progresu a regresu, vzťah sa posúva na novú úroveň; zrelšiu, ak je kríza dobre zvládnutá.

Počas krízy majú partneri možnosť sa rozvíjať, prekonávajú staré problémy z pôvodnej rodiny. Niekedy ich spája láska, bolesť a utrpenie, ale je to láska a s ňou aj život.

Je to ako na EKG snímku, ak to ide stále hore a dole vo vzťahu je živo.

Niekedy sa sínusové krivky striedajú pomalšie, inokedy rýchlejšie. Ak ostane len rovná čiara, život sa zo vzťahu vytratil. Väčšinou sa to deje práve vo vzťahoch, o ktorých hovoríme, že sú bezproblémové, „normálne“, ale často práve strnulé. Partneri sa snažia o komplementárny vzťah, vyhýbajú sa starým problémom z pôvodnej rodiny (ako napríklad vzdialený či direktívny otec alebo veľká, nekontrolovateľná či hyperprotektívna matka, a pod.). To ale znamená, že osobnostne sa nikam neposúvajú a zostávajú zacyklení v starých rodinných vzorcoch. A chtiac nechtiac ich prenášajú aj na svojich potomkov. Rodina sa neposúva.

Samozrejme existujú páry, v ktorých to funguje bez problémov, ale to si vyžaduje obrovskú vyspelosť oboch partnerov. Koľko takých poznáte? To percento bude veľmi nízke. Väčšina z nás si nesie svoj batôžtek neistoty, strachu, nedôvery či komplexov, ktorý je rôzne ťažký. A práve jeho obsah indikuje kríza. Stáva sa podnetom pre náš osobnostný rast.

Vývoj partnerského vzťahu sa odohráva v niekoľkých fázach, ktoré sa neustále opakujú. Tieto fázy často nie je možné jednoznačne odlíšiť.

1.    Fáza splynutia

2.    Fáza odporu proti splynutiu

3.    Dištancovanie

4.    Nové zbližovanie

5.    Nové zjednotenie na vyššom stupni

Fáza splynutia je fázou zamilovanosti.

Je to ako symbióza medzi rodičmi a deťmi, partneri na seba zrkadlia svoje ideálne predstavy, svoje silné stránky sa snažíme zakryť silnými stránkami partnera „asimilovať ho“.

Táto fáza nemôže byť trvalá.

Jeden z partnerov alebo obaja začnú klásť odpor, vedome alebo nevedome. Prejavuje sa to stálou zlou náladou alebo nespokojnosťou jedného z partnerov. Poznáte tie náhle nevysvetliteľné hádky v podstate pre nič. Ak si partneri tieto príznaky nevšímajú a trvajú na fáze splynutia, môže to mať zničujúce následky pre vzťah aj partnerov. Niekedy sa to prejaví v neschopnosti sexuálneho pôžitku, v závislosti či psychosomatickom ochorení a podobne.

Pri prechode od symbiózy do fázy odporu dochádza k častým drobným hádkam,

partneri sú stále na sebe závislí ale s negatívnymi pocitmi. Vzájomne si vyčítajú rôzne veci, to čo ich pred tým priťahovalo ich teraz odpudzuje. Veľkosť muža sa mení na presilu a nafúkanosť, prítulnosť ženy na obťažujúce lipnutie.

Vyostruje sa konflikt dvoch záväzkov, potreba väzby verzus potreba autonómie,

povinnosť voči vlastnému životu verzus povinnosť voči životnému partnerovi.

Napríklad žena, ktorá je vždy zvyknutá prihliadať na potreby muža a sama ostáva v pozadí sa rozhodne „uletieť“. Aké zmeny to môže priniesť do vzťahu a rodiny? V prvom rade osobný rozvoj ženy; muž musí prežiť bolesť z rozchodu, aby začal chápať; deti si vydýchnu od dusnej atmosféry, ktorá doma panovala; a v partnerskom vzťahu sa spúšťa proces zrenia, posúva sa na zrelšiu formu.

Uletieť neznamená právny rozchod. Formy dištancie vo vzťahu sú rôzne. Vývoj a zrenie sa uskutočňuje jedine vďaka rozchodu. Rozchod môže, ale ani zďaleka nemusí znamenať to, čo „rozísť sa“ alebo „nájsť si vlastný byt“ a už vôbec nie „rozviesť sa“.

Rozchod nevnímame ako protiklad partnerského vzťahu, ale ako jeho súčasť.

Partnerský vzťah potrebuje fázu jednoty a rovnako aj fázu odlúčenia (vlastné aktivity, vlastný okruh známych, samostatná dovolenka). Je to fáza individuácie, vlastného rozvoja a autonómie.

Jeden necháva druhého byť, opúšťa ho a venuje sa vlastnému životu. Už sa nepokúšame zvládnuť nevyriešené záležitosti s matkou a otcom prostredníctvom partnera. Partner ponecháva zodpovednosť za tieňové stránky druhého a sám berie zodpovednosť za svoje vlastné. Nazývame to aj psychologický rozchod.

Náročnejšie je ak vývoj partnerov nie je zladený a stretáva sa potreba autonómie jedného s potrebou splynutia druhého. Aj táto disharmónia je súčasťou života. Učíme sa znášať situáciu kvôli druhému. Lebo kríza je príležitosť k tomu, aby sa láska prehlbovala a zrela.